Jej podpísaniu v holandskom meste Maastricht, ktoré leží v blízkosti
hraníc s Belgickom a Nemeckom, predchádzalo niekoľko rokov medzivládnych
diskusií. Nie menej náročný bol aj proces ratifikácie dokumentu v 12
členských krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). V
stredu 1. novembra uplynie 30 rokov odvtedy, čo nadobudla Maastrichtská
zmluva platnosť.
Návrh Zmluvy o Európskej únii prijali na zasadaní Európskej rady v dňoch
9. – 10. decembra 1991 v Maastrichte najvyšší predstavitelia členských
krajín Spoločenstva. V tomto najstaršom holandskom meste text dokumentu
oficiálne podpísali o dva mesiace neskôr – 7. februára 1992 – ministri
zahraničných vecí členských štátov.
Zmluvu potvrdili svojimi podpismi predstavitelia 12 krajín zastupujúcich
Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko,
Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko. Už 7.
apríla 1992 schválil dokument Európsky parlament v pomere hlasov 226 za a
62 proti. Súčasťou Zmluvy o EÚ bola dohoda o sociálnej politike, 17
protokolov a 33 deklarácií.
Zmluva, ktorou sa názov Spoločenstva zmenil na Európsku úniu, čo malo
zdôrazniť jeho novú identitu, vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po
ratifikácii vo vtedajších členských štátoch. Tento proces však nebol
jednoduchý. Napríklad v Dánsku rozhodlo o prijatí zmluvy po neúspešnom
prvom referende až druhé všeľudové hlasovanie, ktoré sa konalo 18. mája
1993, a v Nemecku posudzoval súlad textu Zmluvy o EÚ s nemeckou ústavou
tamojší ústavný súd. Definitívny verdikt o tom, že nie je v rozpore s
ústavou, vyriekol Spolkový ústavný súd až 12. októbra 1993.
Zmluva o EÚ formulovala tri základné oblasti – piliere maastrichtského
chrámu: Európske spoločenstvá, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú
politiku a spoluprácu vlád EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných
vecí. Dokument znamenal začiatok novej etapy procesu vytvárania stále
užšieho zväzku národov Európy tým, že dal predchádzajúcim spoločenstvám
politický rozmer.
Zmluva zaviedla európske občianstvo, vďaka ktorému môžu občania žiť v
rôznych členských štátoch a voľne sa medzi nimi pohybovať. Posilnila
právomoci Európskeho parlamentu (EP).
Maastrichtská zmluva položila základy hospodárskej a menovej únie,
zaviedla jednotnú menu euro, ako aj kritéria jej používania vrátane
predpokladov, ktoré musí krajina splniť na vstup do eurozóny. Účelom
týchto pravidiel, ktoré sa tiež označujú ako maastrichtské alebo
konvergenčné kritériá, je zabezpečiť, aby v eurozóne zostala aj po
vstupe nových krajín zachovaná cenová stabilita. Zároveň bola zriadená
Európska centrálna banka (ECB).
Od podpísania Maastrichtskej zmluvy vstúpilo do EÚ ďalších 16 krajín. Po
vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ k 31. januáru 2020 má v súčasnosti
Európska únia 27 členských štátov, v ktorých žije celkovo viac ako 446
miliónov ľudí.
Slovensko sa 1. mája 2004 vstupom do EÚ stalo aj členom Hospodárskej a
menovej únie a od 1. januára 2009 prijalo euro po tom, ako Európska rada
schválila 8. júla 2008 jeho vstup do eurozóny.
Od odsúhlasenia plánu na vytvorenie jednotnej meny sa stalo euro druhou
najpoužívanejšou menou na svete a je súčasťou každodenného života 341
miliónov obyvateľov. V súčasnosti je euro oficiálnou menou v 20 z 27
členských krajín EÚ, ktoré tvoria eurozónu. Ako posledné prijalo zatiaľ
euro od 1. januára 2023 Chorvátsko. Práve spoločná mena euro je jedným z
najviditeľnejších prejavov hlbšej integrácie, ktorú Európskej únii
priniesla Maastrichtská zmluva.